Dušan Kačán
Kojunku, pjosím...
A zase som sa raz dal na jednu úžasnú brigádu... Tento krát však nešlo o „bombastický“ zárobok v hydinovej šou. Robil som to len tak, zadarmo. Pre príjemný pocit z toho, že na Vianoce robím dobrý skutok.
A zase som sa raz dal na jednu úžasnú brigádu... Tento krát však nešlo o „bombastický“ zárobok v hydinovej šou. Robil som to len tak, zadarmo. Pre príjemný pocit z toho, že na Vianoce robím dobrý skutok.
„Niečo ti prezradím. Chceš? Také moje malé tajomstvo. Potrebujem to niekomu povedať. Ale nesmej sa, dobre? Totiž možno ti to príde... také čudné. Dobre, dobre, už idem na to, neboj sa. Hm. No, ono ide o to, že mám asi nejakú úchylku. Proste každý deň potrebujem byť aspoň hodinku sám so sebou. Asi som divný. Povedal som ti, že sa nemáš smiať! Prosil som ťa o to. Ja som vedel, že ti to nemám hovoriť! Som blbec, nemal som sa ti s tým zdôverovať. Čo si to za kamaráta? Veď každý máme svoje potreby, nie? Aj ja mám tie svoje. Nehovor mi, že Ty ich nemáš! Jednoducho tú hodinku denne potrebujem byť sám! Keď ju nemám, som nervózny. Nie, nehanbím sa za to, lebo je to normálne! No super. Tak sa ešte zasmej. Hahaha.“
Čau, Dušan! Mám pre nás super brigádu!, ozvalo sa v telefóne. Bol to môj kamarát, ktorý má známeho v jednej nemenovanej študentskej agentúre, takže sem-tam niečo dohodí. Celkom som sa potešil, veď peniaze sa zídu vždy, najmä ak má človek privysoké finančné nároky ako napríklad aj ja alebo úplne stačí, že je študent. Navyše už ako 19-ročný mladý muž, túžiaci po všetkom možnom aj nemožnom, sa musím pomaly pripravovať na príchod do sveta dospelých, kde začínajú ozajstné starosti a problémy. A žiaľ, často bývajú tým hlavným problémom práve peniaze.
Vždy, keď si ľahnem večer spať, rekapitulujem uplynulý deň. Opäť si v pamäti opakujem niektoré situácie, rozmýšľam, či som v nich reagoval správne, uvažujem nad slovami a myšlienkami, ktoré ma oslovili.
Je len pár okamihov v živote jedného človeka, ktoré smie zažiť len raz. Možno práve to robí tie udalosti takými výnimočnými. Stali sa a už sa viac nezopakujú. Nikdy. Poviem vám, mňa to aj trošku mrzí. Keď tak totiž premýšľam, väčšinou ide o okamihy veľmi príjemné a často sú sprevádzané neskutočnou dávkou emócií. Aj keď možno nie práve v tej konkrétnej chvíli, no s odstupom času určite.
Láska, pamätáš sa ešte na to, keď sme sa prvýkrát stretli? Vieš, vtedy minulý rok v decembri na „mierku“. Meškal som, ja viem. Videl som Ťa už z diaľky ako nervózne prekračuješ z nohy na nohu a ťukáš čosi do telefónu. Bola si celá premrznutá a prvá veta, ktorú si mi povedala, keď som podišiel k Tebe, bola: „Tak za toto ma pozveš na čajík“. No nepovedala si to ako výčitku. V Tvojej tvári som videl, že neľutuješ ani minútu toho nekonečného čakania. A verím, že to neľutuješ ani dnes...
Odjakživa sa považovalo číslo 7 za čosi magické či posvätné. Často sa spájalo so zvláštnymi mystickými udalosťami alebo rôznymi náboženskými obradmi, ktoré si nikto nevedel vysvetliť. Už vtedy táto skutočnosť viedla gréckeho spisovateľa Antipatra zo Sidonu, aby zostavil zoznam stavieb, ktoré boli považované za výnimočné. Tieto diela ľudského génia dnes všetci dobre poznáme pod názvom „sedem divov sveta“. Sú nimi známe egyptské Pyramídy, Visuté záhrady v Babylone, Diova socha, Artemidin chrám, Mauzóleum v Halikarnasse, Ródsky kolos a Maják na ostrove Faros v Alexandrii. Aj keď boli spísané pred asi 2000 rokmi, majú jeden spoločný znak - nezničiteľnú schopnosť pôsobiť na ľudí ako div.Tie sú však z minulosti. Myslím si však, že tých súčasných je oveľa viac a budú platiť ešte veľmi, veľmi dlho.