Stál som tam ako hlupák! Mal som na sebe navlečenú akúsi zásteru s logom obchodného domu na Kamennom námestí, v rukách pokladničku, ktorá sa zapĺňala len veľmi pomaly. Stál som pod tou obrazovkou, ktorá vás privíta pri vstupe do obchodu. Vieš, tá, v ktorej sa vidíš a či chceš alebo nie, pozrieš sa do nej. Tak ako aj ja, keď som si hovoril: „A just sa na ňu nepozriem! Nech si nenamýšľa, že je dáka úžasná!“ No neodolal som a do kamery som vystrúhal jednu z mojich grimás. Stál som tam, nik si ma nevšímal. Aspoň to tak vyzeralo. Ale kto by prehliadol pekného vysokého blonďáka?! Navyše s oranžovou zásterou, ktorá svietila až na „esenpéčko“ a pokladnička v ruke? No nikto! Už z diaľky som videl, ako sa na mňa pozerajú dve tridsiatničky a niečo si šuškajú. Vošli dnu, ja som vykročil k nim, nahodil príjemný výraz a spustil na nich nabiflenú vetu. Oni sa zasmiali a krásne synchronizovane ma obišli každá z jednej strany. „No super, hovorím si.“ Mal som chuť sa za nimi rozbehnúť a potknúť ich. „No nič, poďme ďalej."
Ujo v stredných rokoch, na prvý pohľad arogantný s plnou hubou rečí o politike, špeciálne nadávok na ktorýkoľvek režim, ktorý tu bol či je. Nepomôžem si, ale týchto ľudí som po istých skúsenostiach akosi kastoval do skupiny „typických slovenských intelektuálov“. V žiadnom prípade to však nemyslím v pozitívnom slova zmysle. A nemýlil som sa. Podišiel som k nemu, on samozrejme nezastal: „Nemám čas!“ Dóóbre, tak som šiel popri ňom, pričom som rýchlo vysypal, čo mám na srdci. On mi na to, že: „Aj tak to pôjde na zbrane do Afriky.“ A pokračoval v chôdzi. Kuul! Zastal som, kývol rukou a vrátil sa na svoje stanovište.
Bol som celkom naštvaný, tak som si povedal, že si idem dať pauzu. V celom obchodnom dome hrali vianočné hity, ľudia s plnými taškami sa premávali hore-dole. Jedna teta mala dokonca toľko tašiek, že nevedela prejsť dverami. Alebo to bolo jej proporciami?
Vidím slečnu, asi 25-ročnú. Atraktívnu, upravenú a tvári sa celkom vľúdne. „No, snáď sa nado mnou zľutuje“, hovorím si. Tak nie - odbila ma vetou: „Nemám peniaze.“ Vypúlil som oči, v duchu som poriadne zanadával a ani som jej nestihol povedať šťastné a veselé, už v zlatníctve pár krokov odo mňa vyberala prsteň na svoj snobský prst. Väčšina nákupov chtivých sa tvárila, že ma vôbec nevidí. Mohol som sa im postaviť do cesty a šibrinkovať im pokladničkou pred ich očami. Aj tak by nezastali.
Po niekoľko hodinovej šichte som sklamaný odchádzal domov. Snažil som sa. A aj som vyzbieral celkom slušné peniaze. Sedím v električke a rozmýšľam. Chápem to. Myslím postoj ľudí. To, akí boli neochotní dať aspoň desaťkorunák. Veď prečo by som ja mal dávať peniaze niekomu inému? Niekomu, koho vôbec nepoznám? A napokon - aj ja ich mám málo. Na čo je potom štát? Veď ten sa už dávno zriekol zodpovednosti za niektoré skupiny svojich občanov.
Tiež ma otravuje, keď ma na ulici pristaví „15ka“, štebotavým hlasom na mňa automaticky sype nezrozumiteľné slová. Vidno na nej, že ju to už minimálne pred hodinou prestalo baviť. Tento spôsob pomáhania ľudom, ktorým nemá kto iný než my, ostatní, pomôcť, vyvoláva nedôveru. Súhlasím. Peňazí je málo. Tiež súhlasím. Ale poviem vám – nikdy v živote nechcem dopadnúť tak, aby som bol odkázaný na pomoc druhých. Tobôž nie na Vianoce.
