Ja som si vždy myslel, že rozhovory som samým sebou sú výsadou čudákov. Mal som jedného spolužiaka, Janka, ktorý keď išiel v škole po chodbe, čosi si mrmlal popod nos. Ja neviem čo. Viem len, že som sa vždy obzrel naokolo, či neuvidím toho, komu to kváka. Proste som nechcel veriť, že sa rozpráva sám so sebou. Prišlo mi to zvláštne. Možno si len opakoval látku, pretože sa chcel blysnúť na chémii alebo čo. Medzi spolužiakmi sa už šepkalo, že je nejaký podivín. A ja som bol vtedy taký tupý, že som sa pridal k väčšine a spoločne sme sa mu vysmievali. Sedel sám. Hej, bol to skôr typ samotára, no inak veľmi milý chalan, s ktorým sa dalo rozprávať o strašne veľa veciach. Bol múdry a rozhľadený. Bol taký pokojný a skromný, že ma to až rozčuľovalo. Proste nič ho nevyviedlo z rovnováhy. Nebol to nejaký tupec alebo brzda. Bol len... iný. Vtedy som tú jeho inakosť nechápal a skôr mi prekážala. No s odstupom času som si ho začal vážiť. Striedmo a skromne oblečený, nepotreboval sa predvádzať a ukazovať to, aký je múdry. Cez prestávky „nemrhal“ čas naháňaním sa so spolužiakmi po triede alebo ohováraním toho modela Ivana, okolo ktorého sa krútili baby. On premýšľal.
Smiali sme sa mu za to, že premýšľa. A pritom to robí každý človek, no nie? Aj ja potrebujem byť občas sám a kecať v duchu s mojou hlavou. Uvažovanie sa tomu hovorí. A robí to každý. Niekedy. Jedného dňa som to už nevydržal a sadol som si k nemu. Nasledovalo vymieňanie skúmavých pohľadov a otáznikov v očiach. Vieš, ako v tých animovaných rozprávkach. Presne takto si na to spomínam. Už som mal otázku na perách, lenže on ma predbehol, čo som teda vôbec nečakal – „Ako sa máš, Dušan?“ A ja som nechápal, „celkom fajn, díky. A Ty?“ No a takto sa začala naša konverzácia. Odvtedy som si k nemu sadal častejšie a rozprávali sme sa. Vždy bolo o čom. Hovorím si „nie je až taký čudný:-).“ Aj keď to s tými jeho filozofickými kecmi niekedy dosť preháňal, raz mi veľmi pomohli.
Každý sa občas cíti na hovno – to si povedzme na rovinu. Proste niečo mu nevyjde. A zase, a zase. A potom je toho už moc a vrece plné toho „moc“ sa veru ťažko vláči. Aj keď ho občas hodíme na niekoho iného, keď z neho urobíme hromozvod svojich nervov, aj tak to nie je nič moc. Opäť som si raz prisadol k Jankovi. Cítil som sa vtedy na hovno, mal som zlé obdobie a bolo toho na mňa veľa. Najradšej by som si ľahol na posteľ, zavrel oči a nad ničím nepremýšľal. Tak som sa ho spýtal „prečo nemôže byť svet iba čierny a biely?“. Janko sa zamyslel. Bol som presvedčený, že mi odpovie nejako filozoficky. Proste tak, ako to on vedel. A on, že „Dušo, neviem to presne, ale tuším to dáko súvisí s odrazom svetla od rôznych povrchov telies. Ja som rád, že vidím veci farebne. To by si potom mohol mať maximálne dve obľúbené farby.“ A fakt...:-)
Veci treba brať s rezervou a treba si uvedomiť, že aj keď čas už späť nevrátime, chyby sa napraviť dajú. Nie je nič krajšie ako sa ráno prebudiť a vedieť, že ešte nie je neskoro. Veď na svete je toľko krásnych vecí. A čo je naj – sú farebné;-)!